///Zvyky na Španej doline
Zvyky na Španej doline 2017-06-21T15:54:01+00:00

Zvyky na Španej doline

Svadba na Španej Doline

Takáto svadba bola nielen sviatkom novomanželov, ale sviatkom celej dediny. Všetko bolo na nohách – celý týždeň pred svadbou. Koláče sa piekli – aj u susedov, aj u kmotrovcov, švagrovcov, no u celej rodiny. Bolo to iné, ako je to dnes. Najmä v očiach mládeže, nás – detí alebo výrastkov.

A čo to bolo ten viklbant! (Po nemecky wickel = viazať, das Band = stuha) bola to stuha, ktorou sa zaväzovalo batoľa v perinke. Viklbant bola ozdobná stuha šírky 5 cm a dĺžky asi 3 metre. Pred farským kostolom je na jednej strane plot do záhrady a na druhej je múrik do farského dvora. Na jednu stranu sa postavil chlapec alebo mládenec, ktorý držal v jednej ruke otvorenú čapicu a v druhej viklbant, na druhej stál jeho spoločník. Keď išiel sprievod z kostola, do otvorených čiapok vhadzovali svadobčania drobné mince, alebo hoci aj “väčšie”. Pri bohatších svadbách namiesto “žobrajúcich čiapok” boli na stoličkách biele taniere. Tie pýtali trochu viac.
Keď zástup svadobčanov prešiel, nastalo delenie – mne jeden, tebe jeden…
Počas svadobného sprievodu známi hádzali kusy koláčov zabalených do papiera – ako pozdravy známym, divákom lemujúcich cestu sprievodu. Za svadobčanmi sa nakoniec hrnuli všetci diváci, a tak sprievod mal slušnú dĺžku.
Bože, kde sú tie časy! A kde sú tí ľudia. Všetci boli jedno a zajedno. Nebolo hnevníkov, nebolo opozičníkov, nebolo hriešnikov. Celá dedina – jedna rodina.
Teraz všetci hrdo kráčali za nevestou v bielom. A my chlapci sme štrngali drobnými vo vreckách a znova a znova rátali, prepočítavali.
A potom večer? Pod okná svadobného domu sa nahrnuli všetci. Baníci a čumeli, dívali sa a tešili všetci spolu. Sem – tam im niekto vyniesol koláč a za kalíšok.
A tanec v izbe? Vtedy som tomu ešte nerozumel. Myslím, že to bolo niečo ako skackavá polka, na dva kroky. Pomedzi tance boli hry – také školské, všetci sa pochytali za ruky a točili sa, raz doprava, raz doľava – “Pod oblôčkom vyskakoval…”

Čipky

Čipky – partičke, paličky – kneple, špendlíky – ihličke, ríf, púr, riečica, flangárka, priadky…meralo sa na rífy a Šachtička bola Šachtička a žiadne Šachtičky – nik nemá právo to premenovávať, lebo to u nás nikto tak nevolal.
Staré, prastaré domáce remeslo je čipkárstvo. Kedysi to bolo domáce remeslo žien, ktorých muži odchádzali na banské práce. Po večeroch sa schádzali ženy po skupinkách do domov, aby spoločne, pri veselej nálade kneplovali. Čipkárky si sebou brali svoje “vankúše” a pri speve ( .. Idú mládenci hore dedinou, idú rovno k nám… Koníček môj hrdý, vraný… Limba, limba… Kysuca, kysuca… Cintorín, cintorín, prekrásna záhrada…) kneplovaní , a veľmi tolerantnom rozhovore presedeli celé večery.

Priadky

Priadky, to boli miestne noviny, a bohaté. Všetko vedeli podrobne. Klebety, každú informáciu, každú správu trocha skarikovali, alebo aspoň kozmeticky upravili. Denné priadky sa odbavovali v skupinkách na slniečku na Pľaci, pri hasični, a neskôr pod lipou, na Grôbe, pred Júdov, na Strelnici a tu a tam prd domom.

Čo sa v našich chalupách varievalo?

Hlavné suroviny boli krumple, múka, mlieko, zelenina. Masť a cukor boli panské pochutiny. Čo sa teda dá narýchlo uvariť? Varené krumple s kyslým mliekom, pečené krumple so soľou, halušky s bryndzou alebo tvarohom, štiarc s mliekom, kukuričný alebo mliečny grís, fučka s cibuľou, fizólne, hrachová polievka. Na múku chodili kedysi ženy na boso do Zvolena. Panskejšie jedlá sa varili: hydina, baranina, hovädzie mäso v polievke, haruľa s lipovým čajom, praženica. Ale základné jedlá boli halušky a štiarc.
Okolo Španej Doliny boli zemiačniská, ostredky na zemiaky a pasúce sa stáda oviec, kráv a sem – tam kôz. To boli naši živitelia. Pamätám sa ako sme cez vojnu museli predať našu chudú kravku mäsiarovi. Mama za ňou (za Citrónou) plakala ako na pohrebe, a hladila ju ako sestru.

Večným pojmom ostanú Pasovisko a Ludvika. Pasovisko bola vzdialená pašienka nad Uľankou, cez ktorú naši chlapi chodili od noci (o 4. hod ráno) do noci (do 22. hod) do Harmanca. S karbitovými svetielkami, ktoré svetielkovali ako svätojánske mušky.
Na Ludvike stoja ošarpané, polozbúrané múry. Medzi týmito ruinami sme raz vystavali javisko. Robili sme to niekoľko týždňov – balvany, skaly, piesok, spráchnivené drevo. Z toho sme urobili základy, a z posteľných plachiet kulisy a oponu. Pomáhal nám aj sympatický učiteľ Štepánek. Pochádzal z Moravy a učil na Španej dva roky.
Predstavenie sa malo konať v nedeľu po litániách. Boli aj plagáty, reklama v kostole na kazateľnici. Prišlo hádam zo 50 divákov (Šavoltovci od Rótikov, Tokárovci od Kunštátov, Kľučiarovskí od Maučíkov, Štricovci od Medrických atď.) Starostlivo naučená hra Mravce a Svrčkovia sa však nehrala. Zlomyseľní výrastkovia z Grôbu javisko zbúrali, oponu dotrhali. Celý kolektív namiesto slávy plakal a sklamaní rodičia sa rozišli.

Vtedy boli v dedine tri krčmy: hlavná na Pľaci, druhá bola u Notárov, kde teraz stojí obecný dom* (vedľa školy) a tretia hore u Teperov. Vtedy bola dedina na vrchole svojho blahobytu. Na Pľac chodil občas kolotoč (ringišpíl), húpačky (hunčky), zverinec a bábkové divadlo, najmä Dubský.

Panská záhrada

Panská záhrada – stred obce na pľaci, pod stromami, to bolo panské miesto pre dospelých v nedeľu, pre chlapcov – výrastkov po večeroch cez týždeň. Popri záhrade bola kolkáreň, ktorá sa ozývala cez víkend po celej dedine. V Panskej záhrade sa odbavovali majálesy, tanečná zábavy, koncoročné hra mládeže na Petra a Pavla (preteky v skákaní vo vreciach, beh s vajíčkom na polievkovej lyžici, jedenie veľkých, okrúhlych lekvárových koláčov visiacich zo stromov, skákanie na jednej nohe.

Pred víkendom bola činná kúpeľňa za krčmou, s číslami od 1 do 8. Musím podčiarknuť, že hoci dlažba v dedine bola piesková, kamenistá a prašná, domácnosti boli vždy čistulinké a v nedeľu ľudia vykúpaní (kúpali sa v sudoch skrytých za dverami). “Sudové kúpele” sa medzi rodinami požičiavali tu a tam na pol hodiny. Pamätám sa, že sme sa často umývali studenou vodou za trest. Kto sa nechcel umyť tomu rodičia pohrozili, že nepôjde v nedeľu do kostola. Kostol bol hlavným kultúrnym stredisko, Služby božie bohatou liturgiou a s tymianom a zvonením zvonov boli najsilnejším teatrálnym podujatím.

Vianoce

Vianoce – Gäjdice – to bolo Nebo. O darčekoch sme dlho nechyrovali. Stačili opekance, podkovičky s makom, a v lepších rodinách, aj s orechmi. “Do hory, do lesa valasi… Tichá noc, svätá noc… A tie korunky zapichnuté do jabĺčka, niekedy už trochu hnedého, ale boli. Sviatky robili aj “rakétle”. A v kostole, dodnes si pamätám, každý pyšný sám na seba – najmä na ofere pri ceste pomedzi lavice. Aj zo Zampärgu chodili, s karbitkami brodili sa snehom, ale kapce nikdy nesklamali. Dobre, že vtedy policajti nedávali fúkať. Ale Ježiško odušu za každého loboval. Zato sme ho pozorne počúvali, keď po Utierni zahral …sám len svätý bdie dôverný pán.

Procesie

Procesie – ujčok Trnovský, predstaviteľ, ktorý fyzicky, ale aj spevom a dušou bol vždy na čele sprievodu. Procesie na Staré Hory, ku Svätej Trojici, ku Krížom, na Božie Telo, na Veľkú Noc, účasť na Pašiách, na liturgiách – všetko odbavil, nikdy nikde nechýbal. Mala ho rada celá dedina. Býval v Duchovnej ulici, kde aj tetka Karolína, dedinská babica, ktorá bola vždy na mieste, keď unavené matky rodili. V tej istej ulici býval aj kostolník, zvonár, cirkevný diakon F. Selecký, dokonca aj Michal – syn tetky Karolíny, ktorý chodieval zvoniť, a vždy mi urobil radosť, keď vyhovel mojej prosbe, aby ma na chvíľu nechal zvoniť na prostrednom zvone.

Á propos Rapotačka! Na Zelený Štvrtok a Veľký Piatok. Všetci mládenci sa dostavili na vežu a striedali sa pri veľkej rapotačke, ktorá slúžila namiesto zvonov. Išlo o to, kto ju viac roztočí.

Raritou pre nás chlapcov boli štôlne na Ludvike, na Fajtlovej, pri kríži neďaleko Klopačky, ale aj malá štôlnička popod Pľac, ktorou pretekala voda z Horného konca smerom do doliny. Aj teraz sa strasiem, keď si pomyslím, ako sme sa touto nízkou, nebezpečnou štôlňou, bosí, brodili celé desiatky metrov. A naše návštevy na Fajtlovej, na Ludvike, to bola hrôza – v štôlňach ktoré vôbec neboli ani po stranách ani nad hlavou spevnené, a hocikedy sa mohli prevaliť. Cez ne alebo nad nimi obyčajne vytekala ľadová voda. Putovať v takejto štôlni sa rovnalo rovnakej radosti ako štverať sa na najvyššie vrcholky sveta.

Pieseň
“Tá banícka veža veľmi vysoká, ponad ňu letela,
ponad ňu letela húska divoká.
Nebola to húska, boli to húsence, Bohu vás porúčam
s vami sa rozlúčam, z Bane dievčence…

* budova školy dnes slúži aj ako obecný úrad, spomínaná budova je zrútená.

Upravené (Mgr. Jana Scholtzová 2006) a prebraté časti z článku PhDr Kozefa Mistríka Dr Sc “Na návšteve doma”, SIB- Spravodaj č.5, Špania Dolina 1997

Prehľad príspevkov Historické forum